JA SÁM

„V okamihu, kedy dieťa urobí prvý krok, ocitá sa na vyššom stupni interakcie. Neustále se snaží svoju nezávislosť rozšíriť. Chce všetko robiť samé… Jeho snahy sú tak energické, že našou obvyklou reakciou je ich zabrzdenie. Bohužiaľ, pokiaľ toto robíme, nebrzdíme dieťa, ale  prírodu samotnú, pretože vôľa dieťaťa sleduje vôľu prírody a riadi sa jej zákonmi. (Absorbující mysl, s. 66)“

 Maria Montessori

 

Obdobie ,,JA SÁM,,  má Lilinka už nejaký ten mesiac. Ešte mám čerstvo v pamäti keď toto úžasné obdobie začalo. Najskôr chcela sama jesť lyžicou, potom vidličkou. Neskôr chcela sama piť z pohára a nalievať si vodu. Potom si začala sama po sebe upratovať. Po nejakej dobe sa sama obliekať. Teraz si sama pripraví dokonca raňajky a mne kávu 🙂

Väčšinou, keď sa stretnem s mamičkou, ktorej dieťa je v tomto období tak je vyčerpaná, nervózna a teda nie len mamička, ale aj dieťa je uplakané, nervózne, hádže sa o zem, kričí….

Priblížme si situáciu, ktorá možno už niekedy nastala aj u Vás doma:

Mamina sa ponáhľala, lebo o 20 minút má stretnutie s kamarátkou v meste a cesta trvá 15minút. Ona je už oblečená, vonku – 5 , malému treba ešte čapicu, šál a rukavice. V hlave si opakuje, že po ceste z mesta sa musí zastaviť v obchode pre pečivo a ešte nesmie zabudnúť zamknúť. ,, Poď rýchlo obujeme čižmičky ideme za Filipkom 🙂 “ A vtom si natešené dieťa sadne s božským kľudom na zem v predsieni a ide sa samé obúvať. S obrovským nadšením sa snaží napchať nožičku do tej veľkej čižmy a nakoniec zistí, že je naopak. Krvopotne vyzúva a príde druhý pokus. No tu už mamina stratí trpezlivosť , topánočku vytrhne dieťaťu z ruky a rýchlo obuje ( veď na nás čakajú) . Samozrejme dieťa nie je natoľko emočne vyspelé, aby pomenovalo svoje pocity, tak začne plakať a kým sa stihne spamätať už mu pricvikne  bradu do zipsu vetrovky a obtáča šál okolo krku. Obaja vystresovaní, nervózni a unaháňaní odchádzajú z domu.

No ako? Znie Vám to povedome?

Teraz tá istá situácia, ale u nás to vyzerá asi takto:

Viem, že mám dnes naplánované stretnutie s kamarátkou v meste o 10tej a cesta mi trvá 15minút.   O 9:00 požiadam Lili aby si vybrala z dvoch nachystaných súprav a obliekla sa. Medzi tým ja upratujem umytý riad a pripravím si veci na chodbu. Keď je Lili oblečená  oznámim jej, že sa ideme obuť. Ona s nadšením vykríkne ,,JA SAMA!“ V tejto chvíli sa ja pousmejem a skontrolujem zavreté okná a pripravený zoznam na nákup. Je 9: 20 , upozorňujem Lili, že Cupka s Dupkou sa hnevajú, a že ju budú takto bolieť nožičky.  S povzdychom ,,AHA“ krvopotne prezúva čižmy.  Skontrolujem veci v taške, či som nezabudla na sušienky a vodu. Prisuniem jej schodíky, aby si zvesila vetrovku z vešiaka a nadstavím bežec nech sa zapne. Tu mi už podáva šál, aby som jej ho zaviazala, ešte rukavice a čapicu a 9:40 opúšťame priestory bytu :). Privolanie výťahu je výlučne v jej réžií, nezabudne na usmernenie správneho otvorenia dverí :D.  Po 65 -tom  zdvihnutí paličky a 2 zastávkach na cik pauzu , o 10:00 s úsmevom kývam kamarátke ;).

Práve preto píšem tento blog, pre Vás milé mamičky, ktoré máte hlavu v smútku z tohto úžasného obdobia JA SÁM. Chcem Vám povedať, že toto obdobie mi nerobí vrásky ( teda pripúšťam, že občas áno, som len mama ), ale beriem to ako výzvu, chcem, aby sa moje deti naučili samostatnosti hravo a s úsmevom na tvári.

Práve preto si nájdime čas, aby deti mohli veci robiť samé. Nielen preto, že sa to naučia a že si ušetríme vrásky, ale verte mi, že ten pocit, keď uvidíte, aké je Vaše dieťa na seba hrdé, že to dokázalo, stojí za všetky drobné 🙂

 

 

 

 

Pridaj komentár

Meno *
Email *
Adresa webu